Matka

Tak ako jabloň víta máj,

čo pod kôrou sny prebudí,

tak žena sníva že raz báj,

tá stará báj,

v nej zdvihne krídla.

A žena v každom sne sa hrá s ňou,

s tou bájou starou ako svet,

a žena túži stať sa básňou,

a cítiť v sebe dieťa znieť.

Tak ako v ruži spieva dážď,

a v tej sa tvár hneď rozjasní,

tak žena cíti tíško rásť,

rásť jemný tón,

čo v tele klíči.

Už cíti že v nej slnko spieva,

tú pieseň starú ako svet,

v jej tele spieva každá cieva,

keď cíti v sebe dieťa znieť.

Tak ako jabloň víta máj,

keď v korunách jej zazvoní,

tak odohrá sa stará báj,

keď detskú tvár,

dlaň matky víta.

A to je zázrak taký krásny,

že na kolená klesne svet,

a žena zrazu je tou z básní,

nad ktorú v svete sladšej niet.

A matka víta detskú tvár,

tú malú tvár,

tú vôňu lúk,

vždy pre ňu svieti ako jar,

tvár zrodená zo sladkých lúk.

S tým svetlom stále kráča,

vietor je hádam raj,

A preto hudbou rúk,

po celý život chrániť bude

ten svoj máj.